Na rok 2022 budeme v divadle dlho spomínať. Bol to rok plný vystúpení, prvých veľkých súťaží, hereckých workshopov, charitatívnych akcií, no najmä plný emócií, smiechu, nadšenia a úspechov. Aj keď najprv to tak vôbec nevyzeralo. Ale poďme pekne od začiatku…

SERIÁL OCHOTNÍCI
Na začiatku roka ešte všade besnela korona, divadlá boli zatvorené alebo v obmedzenom režime a my sme nevedeli, či si tento rok vôbec ešte niekde zahráme. A tak prišiel nápad využiť potenciál nášho režiséra a skúsiť niečo natočiť. A tak sa zrodil seriál „o nás“ s typickým názvom Ochotníci, pri natáčaní ktorého niektorí z nás zistili, že s kamerou kamaráti nikdy nebudú a niektorým to išlo prekvapivo dobre. Aj keď seriál nakoniec skončil v šuplíku, určite to pre nás bola úplne nová skúsenosť, ktorá nás obohatila.

TURNÉ NIELEN PO ZÁHORÍ

Prišla jar a s ňou aj nové možnosti. Vyhladovaní po dvoch rokoch mimo javiska alebo hrania v obmedzenom režime sme s nadšením prijímali každú ponuku na odohranie našej hry v okolitých obciach. Červené šatky tak mohli vidieť diváci v Petrovej Vsi, Sekuliach, Brodskom, Šaštíne-Strážach, Senici, Radošovciach, Skalici, Veľkých Levároch a dokonca aj za hranicami – v neďalekej Strážnici. Veľmi emotívne pre nás boli vystúpenia organizované v spolupráci s gbelskou charitou, výťažok ktorých šiel na pomoc pre ľudí utekajúcich pred vojnou na Ukrajine. Najväčšie pódia sme si užili v Divadle Jána Palárika v Trnave a v Dome kultúry v Liptovskom Mikuláši. Ak k týmto predstaveniam prirátame tie jesenné v Gbeloch, odohrali sme Červené šatky neuveriteľných 25 krát.

BELOPOTOCKÉHO MIKULÁŠ

Jedna z najväčších súťaží ochotníckych divadiel na Slovensku. Prihlasovali sme sa s malou dušičkou, plní obáv, či nás tam nevysmejú, či nebudeme vyzerať, že nám trčí slama z topánok, či si neutŕžime hanbu. Keď sme prišli na krajské kolo do Trnavy a videli tam súperov, z ktorých niektorých bežne vidíte v televízii, chvíľu sme rozmýšľali, či sa nevrátime domov. Nakoniec sme boli radi, že sme zostali. Odborná porota, ktorej sme sa báli ako čert kríža, nám dala mnohé cenné rady a pripomienky, ktoré si veľmi vážime a ktoré nás posunuli ďalej. Porota nám udelila návrh na postup do celoštátneho kola, dostali sme diplom za kostýmy (vďaka hlavnej kostymérke Katke Tomašovičovej – Nemcovej) a Janka Masárová  získala cenu za komické stvárnenie upratovačky Gitky.

O dva mesiace neskôr sa konalo celoštátne kolo tejto súťaže v Liptovskom Mikuláši.  Ako divadelní nováčikovia sme mali možnosť dostať sa medzi tých najlepších ochotníkov na Slovensku, vidieť 13 iných divadiel, z ktorých niektorí podávali neskutočne dobré výkony. Boli to pre nás 4 dni plné inšpirácií, z ktorých si (dúfam) vezmeme to najlepšie. Naše divadlo skončilo v bronzovom pásme a okrem bohatých zážitkov sme si odniesli aj jednu špeciálnu cenu. Matej Vrbňák, ktorého všetci poznáte ako talentovaného hudobníka a tvorcu hudby v našich hrách, získal diplom za autorstvo piesní a ich interpretáciu.

NOVÁ HRA

Mnohí sa nás pýtate, na čom teraz pracujeme. Nacvičujeme pre vás hru s názvom Kocúr v botách. Ako dve predchádzajúce, aj táto je našou autorskou hrou a scenár k nej napísal Radoslav Irša. O čom bude? Dej sa odohráva v meste, kde ropa sa sypala a piesok sa lial a kde každý plynové kúrenie mal . Je to taká trošku uletená rozprávka pre dospelých, písaná v záhoráčtine. Uvidíte v nej gbelského kocúra, kopčanské bosorky, holíčskeho čerta, ale aj krásnu princeznú, chudobného Peťu, nenažraného richtára a popleteného notára. Čakajú vás dlhé dialógy, nápadité kostýmy, šermiarsky súboj a samozrejme scénky plné vtipu. S novou hrou k nám do divadla zavítali aj noví členovia. Sú nimi Eliška Molčanová a Miško Stronček, ktorí medzi nás super zapadli. A kedy nás všetkých môžete vidieť? Ak všetko dobre dopadne, v apríli budeme mať premiéru v Gbeloch.

POĎAKOVANIE
Tento skvelý rok však nebol samozrejmosťou. Pomáhalo nám veľké množstvo ľudí z nášho okolia. Asi najväčšie poďakovanie patrí základnej umeleckej škole, s ktorou máme výbornú spoluprácu a ktorá nám vždy ochotne pomôže so všetkým, čo potrebujeme. Naše poďakovanie ďalej patrí mestu Gbely za dotáciu, ktorá nám výrazne vylepšila rozpočet, obciam na okolí, ktoré nám dali šancu prísť k nim, aj keď nás nepoznali, gbelskej firme Sieko a pánovi Bellayovi zo Skalice, ktorí nám vo veľkej miere pomohli s dopravou a samozrejme všetkým našim divákom, bez ktorých by to celé nemalo zmysel.

Moje osobné poďakovanie patrí mojim kolegom divadelníkom. Keď sa na nich pozerám, ako stoja na pódiu a dávajú do každej hry kus seba, som na nich právom hrdá.

Petra Horinková

Gbelské ochotnícke divadlo GBELÍK usporiadalo 31.októbra pod holým nebom  koncert divadelníka Mateja Vrbňáka. Táto akcia bola záverečnou fázou rovnomenného projektu Povedzme to hudbou, ktorý divadlo uskutočnilo za finančnej podpory Participatívneho rozpočtu Trnavskej župy.

O čom celý projekt bol?

Nie vždy vieme všetko vyjadriť slovami, pretože niekedy ani slová nestačia. A ak slová nestačia, povie to hudba.  Inak tomu nie je ani v hrách Gbelského ochotníckeho divadla GBELÍK, ktorého jedinečnou súčasťou sú originálne záhorácke piesne. Ich autorom je divadelník Matej Vrbňák. Z jeho hudby mávame zimomriavky a od úžasu ani nedýchame.  A práve preto by sme chceli šíriť do sveta. Aby ju ľudia mohli počúvať vždy, keď budú mať chuť sa smiať či plakať, keď budú mať chuť potešiť svoju dušu.

Súčasťou divadelných hier boli skvelé piesne, ktorých autorom je jeden z divadelníkov Matej Vrbňák. Človek, ktorý dokáže hudbou povedať to, čo sa nedá vypovedať slovami. Ľudia sa pri počúvaní smiali, aj plakali a pri odchode domov si mnohí pohmkávali záverečnú pieseň….

Odvtedy sa nás mnohí pýtali, kde by si ich mohli počúvnuť a či ich nemáme na CD. Cieľom nášho projektu je bolo teda to, aby sa naša hudba dostala medzi ľudí. Aby si ju mohli kedykoľvek pustiť doma a zaspievať si. Aby si pri nej mohli zaspomínať na našu hru, smiať sa, keď budú veselí a plakať, keď budú smutní. Aby potešila ich duše. A v neposlednom rade aby sa mohla uchovať ako súčasť nášho kultúrneho dedičstva aj pre ďalšie generácie, pretože všetky piesne sú v záhoráčtine, ktorá sa postupne vytráca.

 Celý projekt sa skladal z 3 častí:

– nahratie piesni v profesionálnom nahrávacom štúdiu

– výroba 2CD (Vdoobraní a Červené šatky)

– zorganizovanie koncertu pre Gbely a celé široké okolo, na ktorom si ľudia mohli všetky piesne vypočuť a zobrať si domov CD, aby si ich mohli kedykoľvek pustiť – krst oboch CD bol taktiež súčasťou koncertu.

PREČO MAL PROJEKT ZMYSEL?

Pretože hudba nás spája, pri jej počúvaní sme si všetci rovní. Presne tak, ako sa spieva v záverečnej piesni Vdovobrania:

„Nechvastaj sa, že si lepší,
chytrejší, či bohatý.
Na tento svjet šeci došli
a odejdú nahatí.
Šeci sme si na svjece rovní,
jeden život každý má.
Proto buďme na sebja hodní,
ona, on, ty, lebo já.“

„Obleč sa do rovnošaty, vstávaj z postele,
učitelke neríč, žes byu včéra v kostele.
Kravatu, znak SZM máš pevne na prsách,
budeš bránit vlast pred neprítelem z USA.
Červené šatky a modré košele,
šeci pjejú do kroku svorne a vesele.
Holubice míru leťá naráz k nebesám,
až k Černému moru, kde je mjesto Odesa.“

V Gbelskom ochotníckom divadle GBELÍK máme za sebou náročný týždeň. Behom pár dní sme odohrali v Dome kultúry v Gbeloch 9 predstavení svojej novej divadelnej hry s názvom Červené šatky. Na pódiu sme stáli po 19 mesiacoch, na tom gbelskom po takmer 2 rokoch. Pandémia ochorenia COVID-19 totiž ovplyvnila aj divadlo. Na čas nám zrušila nielen vystúpenia, ale aj skúšky. Aby sme len tak nestagnovali, začali sme so skúšaním aspoň online.  Ale ani tá najmodernejšia technika nedokáže nahradiť osobný kontakt a to, čo je pre hercov najdôležitejšie a to je smiech a potlesk nášho publika. Preto sme nesmierne šťastní, že sa nám konečne podarilo hrať pre našich gbelských divákov, za čo patrí vďaka mestu Gbely a Správe mestského majetku.

O čom teda naša hra je, ako vznikla, koľko v nej hrá hercov? S námetom prišla Petra Horinková, na scenári sa okrem nej podieľali Radoslav Irša, ktorý je zároveň režisérom, Jana Masárová a Petra Volková. Scenáristami sú ale aj ostatní divadelníci – takmer na každej skúške pribudla do hry nejaká nová veta, vtip, originálne záhorácke  slovo (pochopiteľne vyhrávajú tie s „dz“ J ). Je vlastne spoločným dielom nás všetkých.

Dej sa odohráva v dobe, ktorú si mnohí z nás pamätajú, v roku 1984 v našom rodnom meste. Rozpráva príbeh niekoľkých rodín. Mohli ste v nej v nej vidieť utláčanú rodinu naftára Mišu a jeho manželky Hanky, sekretárku z MNV, murára Staňu a predavačku Božku, ktorí predávajú pod pultom nielen pomaranče, ale aj „cihle a ciment“, premotivovanú súdružku učiteľku, namyslenú pani doktorku, zamilovaného učiteľa hudby, veksláka Džonyho a šenkérku Mariku, ktorí si žijú svoj diskopríbeh, farára, ktorý chodí za svojimi ovečkami do šenku, upratovačku, ktorá všetko vie a všetkých pozná, ale aj pionierov a iskričky,  „šóru“ na pomaranče, holubičky mieru, bony a spartakiádu J. Postáv na pódiu bolo neúrekom. Každá z nich bola iná a predsa mali niečo spoločné. Všetci chceli získať dedičstvo po starom gbelskom rodákovi, ktorý zomrel v Nemecku a zanechal tam po sebe slušný majetok. Ale sú peniaze naozaj tým, čo nám všetkým chýba ku šťastiu?

Nie vždy sa dá všetko povedať slovami a keď slová nestačia, je tu hudba Mateja Vrbňáka. Všetky piesne v Červených šatkách – texty aj hudba – sú jeho vlastná tvorba a sú neskutočne dobré – dopovedia nedopovedané, chytia za srdce, prinútia vás rozmýšľať.

„Každá doba si nese svúj hrích,
ščascí a lásku, aj detský smích.
Bezmoc a strach, nádej a víru,
že slušnost a pravda nás povedú k míru.“